Kedy to už prestane? A prečo sa to vlastne pýtam? Veď pojem ČAS v tvojej prítomnosti pokorne skladá žezlo a kráľovské jablko z dlaní. Nemusí únavne počítať sekundy, minúty, hodiny svojho bytia, preklápať presýpacie hodinky... Pri peci si pokojne zadrieme na chíľu. Na chvíľu? Asi mu klameme. Veď aj prenádherná večnosť s TEBOU trvá ako chvíľa.
... a už je to tu... zase som si popálila prsty nebezpečne vriacou kávičkou ... a zase som si obliekla nohavice naopak...a zase som sa sprchovala s okuliarmi na očiach... a zase som pila čaj bez čaju...a zase vedľa faktoriálov kreslím prepichnuté srdiečka... a zase zatváram oči pred realitou a snívam... a zase trhám sedmokrásky... a zase počítam hviezdy ... a zase som tak blbo nainá... verím... zase verím ľuďom...tebe... a zase sa zhovrám s tichom... s tebou v mojich myšlinkach...a zase sa dívam do prázdna... nie...nie do prázdna... na teba... v mojich myšlinkach... ... zasnená...
... a zase sa začína noc... zase tma zahaľuje svetlo nádeje... a zase sa bojím ... bojím spať sama.. neležať na tvojej hrudi... a zase túžim pohrávať sa s každým tvojim vláskom... a hladiť ti ružovučké líčka... a obdarúvavať ťa nežne magicko silnými bozkami... a zase snívam... a zase sa zvíjam v neistote... a zase bojujem so strachom...a zase plačem... z neistoty..môjho pesimizmu...zbabelstva....a zaspávam...
...a zase sa začal deň... opäť s myšlinkou na teba... a zase sa začal deň...
